Po celých rukách mi na povrch presakuje krv. Kvapky sa spájajú do tenkých pramienkov a kropia sneh, v ktorom stojím, bez pohnutia. Pramienkov je stále viac, až z každého prsta padá k zemi tenký prúd červenej farby. Vyhŕňam si rukávy na vetrovke. Červené. Zhadzujem zo seba všetky vrstvy oblečenia. Ruky sa samovoľne dvíhajú a ostávajú rozpažené a krv kvapká do snehu ako z deravých rýn. Pomaly sa začínam otáčať okolo vlastnej osi, až stojím uprostred kruhu vlastnou krvou skropeného snehu. Krv stále tečie, akoby mi ruky niekto oblieval. Bolí to len trochu. Po celej ploche rúk - dlaní, predlaktí, ramien - no len trochu.
Predomnou stojí akási výšková budova a zrak sa mi začne plaziť po jej presklených poschodiach. Zastavuje sa na trinástom a preniká za druhé okno zľava. Sneh mi padá do očí zaklonenej hlavy, ale aj tak spoznávam ženskú tvár za sklom. Po lícach jej tečú slzy a upiera na mňa zúfalý, strápený pohľad plný bolesti. Mám pocit, že po dlhej, veľmi dlhej dobe, budem plakať, pretože tá žena je taká krásna, taká smutná a taká nedosiahnuteľná...
Podišla k oknu, aby sa upokojila pohľadom na miliardy vločiek, padajúcich na krajinu, na súvislú snehovú pokrývku, ktorá všetko zaobľovala. Ako pohladenie. Mäkké línie zasneženého mesta a parku pod ňou jej hladili dušu a zarovnávali čerstvé brázdy.
Nejaký človek zišiel z chodníka, pretínajúceho park na dve takmer rovnaké polia, sem-tam spestrené kríkmi a stromami, a ostal stáť uprostred voľného priestranstva medzi chodníkom a jej oknom. Pôsobil čudne rušivo na tej dosiaľ ničím nepoškvrnenej ploche snehu, veľkej ako detské ihrisko. Pozrel si na ruky a vzápätí si vyhrnul rukávy vetrovky až po lakte. Chvíľu na ne bez pohybu hľadel. Potom sa začal vyzliekať. Veci odhádzal na jednu kopu vedľa seba a ostal tam stáť nahý a vzpriamený. Urobil ešte niekoľko krokov smerom k budove...
Prišlo jej zle, ale niečo ju nútilo pozerať sa na toho šialenca ďalej. O chvíľu si všimla, že muž má neprirodzene červené ruky. Poklesla jej sánka a zastavil sa jej dych, keď si uvedomila, že mu ruky zalieva krv, akoby vyvierajúca zvnútra, a kvapká na sneh pri jeho nohách. Kvapky rýchlo splynuli do desiatich cícerkov, tečúcich z každého mužovho prsta. Musela sa oprieť o podobločnicu. Zamrazilo ju hrôzou, keď videla, ako muž dvíha ruky, no zápästia uvoľnene (ochabnuto?) spustené k zemi, a z prstov mu neustále tečie krv. Ibaže už nie len z prstov. Po celej dľžke rozpažených ramien sa rinú k zemi desiatky krvavých cícerkov. So sklonenou hlavou sa začal otáčať, ruky stále roztiahnuté, stále rovnako krvavé. Alebo ešte viac. Keď sa otočil štvrtý krát, bol okolo neho načerveno vyfarbený kruh. Na moment ju zarazila jeho pomalá strojová pravidelnosť. Rozum sa pokúsil znova chopiť nadvlády a predniesol myšlienku, ktorá mala prísť už oveľa skôr: ten muž mal už dávno vykrvácať! Dávno. A už aspoň päťkrát! Lenže rozum bol znova potlačený úžasom, keď muž zdvihol hlavu a začal zrakom blúdiť po budove, až sa zastavil na okne, za ktorým stála.
Oblial ju pot, keď pochopila, že ho pozná. Nechcela veriť vlastným očiam, ktoré sa v okamihu naplnili slzami. Dívala sa naňho a chela povedať "Nie, to nie je pravda..." No nevládala pohnúť perami. Okrem toho - bola to pravda...
Vtom mu z očí vytryskli dva pramienky krvi. Otvoril ústa, niečo hovoril. A hoci nepočula, vedela, čo to bolo. "Vravel som Ti, že už neviem plakať. Ale teraz potrebujem..."
Krv mu kvapkala z brady na prsia a tiekla ďalej dolu. Ona stála a dívala sa, ako mu postupne - tak ako predtým ruky - červenie hrdlo, plecia, hruď, brucho, nohy...a napokon aj celá tvár. Krv postupne presiakla cez póry pokožky a spojila sa do súvislého povlaku na tele muža. A stále tiekla. Nestriekala, len pomaly - áno, ladne a elegantne - vyvierala z každého jedného póru v pokožke a stekala dolu. Sklonil hlavu a telom mu prebehol kŕč. Jednoliaty krvavý povrch sa zaligotal v zmenenom odraze matného svetla usneženého dňa.
Potom muž hlavu opäť dvihol a pohľadom zamieril k druhému oknu zľava na trinástom poschodí. Spoza krvavej clony, zastierajúcej jeho oči, sa predral záblesk odhodlania. Mierne sa prikrčil, telo sa mu naplo, vyskočil do výšky a urobil prudký obrat okolo vlastnej osi. Nevedela odhadnúť, ako ďaleko dopadli kvapky krvi, ktoré odstredivou silou odleteli od jeho tela. Utvorili okolo neho špirálovitý kruh, takú malú mapku galaxie, a ona na chvíľu opäť videla bledú farbu jeho tela, kým ho znova nepokryla krv prýštiaca z jeho vnútra. (Ale odkiaľ zvnútra???!!!) Dopadol na obidve nohy, trochu sa zakolísal, ale ostal stáť. Znova vykročil k budove. Po troch pomalých krokoch už na ňom nebolo vidieť nič okrem krvi. padol do snehu, akoby ho zozadu trafila guľka, a ostal tam ležať, tvárou dolu. Vločky snehu ticho dopadali na to červené telo a rovnako ticho sa topili v teplej lepkavej tekutine. Postupne však predsa len začali zakrývať skrvavené telo. Zaobľovať. A jemu sa zdalo, že ho niekto hladí na duši.
Chcela sa otočiť a utekať dolu, no niekto sa jej dotkol pleca a pobozkal ju na krk. Otočila sa, usmiala sa, objala a pobozkala svojho manžela. A zabudla...
Raz, na základe nikdy neidentifikovaného popudu, vybehla z bytu, zniesla sa dole schodami ako víla a zahla za roh paneláku, do parku. Zostala stáť, rozliadala sa. Oči - náhle ubolené z iskrivej beloby snehu - našli neurčitú tmavú škvrnu. Hľadela nechápavo do snehu a premýšľala, či je to tmavá škvrna na sietnici, ale škvrna sa začala zväčšovať a jasnieť. Keď na povrch vyrazili červené mokvajúce fľaky, niečo v hlave jej cvaklo a ona začala holými rukami odhrabávať sneh, presiaknutý krvou. Trvalo jej to dlho a celá bola od krvi, no odhrabávala ďalej, až kým nenarazila rukami na niečo pevné. Opatrne odhrnula krvavú masu snehu z tela muža.
Zaváhala. Prevrátila ho na chrbát, aby mu videla do tváre. Mal ju celú od krvi, tak sa načiahla, nabrala plné priehrštie čistého snehu a utrela mu ním čelo, oči, líca, nos, ústa, bradu... Dívala sa na tú tvár, pokúšajúc sa vybaviť si v pamäti nejakú súvislosť, spomienku...
Otvoril som oči. Všade okolo mňa sneh. (To je krv? Moja?) Skláňala sa nadomnou nejaká žena, tak okolo štyridsiatky.
"Aký je rok?" spýtal som sa. Nechápavo sa na mňa pozrela, no odvetila: "Dvetisícšestnásť." (Vtedy, spolu s doznievajúcim zvukom vlastého slova, si spomenula.)
Vstal som, pri pohľade na svoje nahé krvavé ja som len ironicky zdvihol obočie, a ukázal som prstom do diaľky, k hore za mestom. Na lúke, skoro pod lesom, stál dom, a z komína stúpal k oblohe belasý dym...
"Sorry for delay, láska."
Komentáre
Zaujímavé...