Povedala si, ze nemam na teba skusat tie svoje cary (“odporucana” hudba a literatura). Ale to sa neda. Akonahle nejakym sposobom komunikujeme, nejde sa vyhnut…napr. Arctic Monkeys. Uz len preto, ze su dobri. Alebo aspon boli. Minuly cas netreba chapat ako negativum – ziadna kapela nevydrzala na hudobnom nebi vecne. To by vydalo na strasne dlhy zoznam, a to by som ani nezavadil o “one-hit” asteroidy, ktore kratucko zasvietia v radiach a potom zhasnu. Ani ta zem sa po nich nezlahne, lebo zhoria este vo vzduchu. Teda v eteri. Arctic Monkeys su/boli supernovou v tejto mainstreamovej meganude, ktoru nam nase drahe media prezentuju ako hudbu.
Ako asi vacsina tych, ktori sa na Monkeys namotali uz zaciatkom tohto storocia, chytil som sa na “When The Sun Goes Down“. Najprv na hudbu, potom aj na text. Potom na cely ich “ofiko” album. Kopec peral. Kraaaaasne anglicke. Rolling Stones a Madness, funky, punk a folk...tych vplyvov je tam urcite viac, tazko to kategorizovat, najma takemu staremu zarytemu metalistovi, ako som ja ;-) Wikipedia ich skatuluje ako “indie rock band” – a to asi sedi, v celej sirokosti, ktoru (ne)limituju slova indie a rock. Ukazalo sa, ze chalani vedia byt aj celkom vazni, hoci servitku si pred usta nedavaju, hlavne teda Alex. Ale, na druhej strane, kazdy, kto chvilu pobudol v Anglicku, vie, ze hovorova anglictina sa bez slovicka “fuck” proste nezaobide. A ked su texty dobre napasovane do hudby, tak som schopny tolerovat. Vela. Ale perly nie su viazane na vulgarizmy (“…so all that’s left, is the proof that love’s not only blind but deaf…”). Neviem, ci je tam zla pesnicka. Mam svojich favoritov aj menej oblubenych jedincov, ale - ako coraz menej a menej albumov – da sa to pocuvat od zaciatku do konca bez toho, aby si musela po minute kliknut “Next”. Nalady sa prijemne striedaju… No a ja to mam v usiach skoro cely cas prehryzania sa Mieville-ovym “Perdido Street Station” v originali. Dva nesmierne silne zazitky z inakosti (napada ma tvoja veta o tom, ake tazke je cely zivot tvarit sa, ze si normalna, ked nie si. Nic nevrav – parallel universe. To uz sme si hadam vyjasnili – telepatia je pre zaciatocnikov.).
Spojivko s Tebou prislo v 2007-mom, ked vydali “Favourite Worst Nightmare” a jedna z najlepsich pesniciek zacina slovami “Do the bad thing, take off your wedding ring…” Hoci je trosku o inom pripade a v inom kontexte, zalubil som sa do nich druhy krat. Ty si bola v tom case v nutenom hibernacnom spanku asi tak v minus sestdesiatom deviatom poschodi duse spolu s ostatnymi extremne nebezpecnymi demonmi. Napriek tomu si dokazala dostat do mojho vedomia (podvedomie ti nikdy nestacilo) spomienku na tu noc v parku. Tu noc, ked som si z prsta stiahol obrucku. (Nie preto, ze by som ta potreboval vodit za nos, ale preto, ze som tu symboliku myslel smrtelne vazne.) Zial, nedoplo mi. Nasledovalo mnoho temnych a prazdnych rokov, a hoci “Do Me A Favour” bola hned od zaciatku moja najoblubenejsia, az posledne mesiace zacinam chapat zmysel poslednej frazy: “How to tear apart the ties that bind, perhaps fuck off might be too kind…” OK, prestanem. Treti a stvrty album nestali za nic. O to viac sa vraciam k “dvojke”, ktora hranici s dokonalostou. Vesele, vazne, zufale, nasrate, zivocisne, explicitne sexualne, romanticke, lyricke, ake len chces. A v kazdej polohe su skveli. Lutost za tymi skvelymi kompoziciami ( citaj “pesnickami od srdca”), od ktorych sa chalani vybrali experimentovat a cestou stratili napady, ma dohnala k hladaniu singlov a EP-ciek. Boh bol milostivy a podhodil mi dalsich niekolko skvostov, ktore nechapem, preco sa vlastne nedostali na “hlavne” LP. “Settle for a Draw”, “Leave Before the Light Come On”, “The Bakery”, Too Much to Ask”…ach, skvosty.
Uprimne? Neviem si predstavit, ze to nebudeme jedneho dna pocuvat spolu. Opreti o seba. Srkajuc rulanske (biele ci sede). Debilne sa usmievajuc…
Komentáre